cart 0 položiek za 0,00 €
Nákupný košík
Váš košík je prázdny.

1   2
Sen dostať sa čo najbližšie k hore Mount Everest som mala už od malička. V roku 2011 sa môj sen zmenil na skutočnosť. Plán znel: Khala Patar trek a Everest Base camp trek za 12 dní aj s cestou. Vnútorný plán bol vidieť čo najviac, za čo najkratší čas. Moji hory chtivý kamaráti sa hlásili na tento výlet jeden za druhým (až som sa bála, či sa toľkí zmestíme do lietadla), no ako sa blížil čas reálneho odchodu zostali sme len dvaja členovia výpravy. Kamarát, vojak z povolania, absolvent rôznych misií aj emisií. Vravím si, že takáto silná zostava možno vyjdeme až na vrchol. Takmer sa tak stalo, no jeden z nás dosiahol vrchol v nemocnici. A ja som si užila Nepálske hory v Maťových teniskách.

Celý príbeh by bol na knihu, takže prípravnú výletovú fázu preskočím. Spomeniem len, že zo všetkých našinca stresujúcich prekážok som sa v oddelení cudzokrajných chorôb (áno aj také je v nemocnici) zaočkovala len proti brušnému týfusu (v nádeji, že to má nejaké aj proti hnačkové účinky). Plus zohnal Maťo chlórové tabletky, čistiace ľadovcovú vodu. K tomu veľa cibule (na trávenie), domácich mäsových výrobkov (na prežitie) a žiaden alkohol (výškovú chorobu predsa nechceme). Najhoršia časť cesty tam je pristátie na krátkej dráhe horského mestečka Lukla, ktorá je síce rovná ale do kopca. Rozpadnuté mini lietadlo Vám nemusím opisovať. Opakovala som si, že snáď mi osud dopraje zabiť sa až cestou z treku, lebo to by bola fakt smola nakoniec vytúžené hory nevidieť. Začali sme vo vibramkách a tenisky na prezutie sa pekne hompáľali na taškách. Na druhý deň to už bolo naopak a dotlačené nožičky sa pekne rozvaľovali v teniskách. Napredovali sme výškovo podľa príručky, len sme tak trochu preskočili dva aklimatizačné spánky v nižšej nadmorskej výške.  Konečne po pár dňoch sa črtalo, že okrem celodenného stúpania do kopca so stotonovým batohom, spánku v špinavých chatrčiach a nekonečnej zimy, nás zahreje vytúžený pohľad na štíty. Namiesto toho nás zahriala Maťova choroba z nadmorskej výšky (ktorú sme odhalili od symptómov chrípky až vtedy keď mu už v pľúcach klokotala voda). A už sme sa aj niesli zrýchleným krokom nadol. V miestnej záchrannej stanici nám mnísi vysvetlili, že zostúpiť a pár dní počkať. To nám ale čas nedovoľoval a hlavne sme sa už dosť báli o Maťov stav (on sa teda o seba bál len trochu viac ako ja o to, že neuvidím Himaláje). Tak pár stresujúcich telefonátov a pol dňa ťahaníc a Maťo sa už vezie vo vrtuľníku do Kathmandskej nemocnice. Lenže ja zostávam. Bojím sa, jasné. Veď som nikdy nikde nebola sama. Ale keď som už toľko riskovala, moja ironmanská povaha sa len tak ľahko nevzdá. Tesne pred našou 5dňovou rozlúčkou ešte Maťa napadlo vymeniť si tenisky. On mal totiž goratexové, v ktorých sa potil dole v meste. Ja zase naopak mám plátenky, do ktorých mi na kopcoch tečie. Číslo máme rovnaké (veď viete že si žijem na veľkej nohe). Vrtuľník odlieta. A ja som fakt sama. S možnosťou prilepiť sa na nejakých trekerov, ktorých je síce na začiatku turistickej sezóny menej ale stále neúrekom. Priliepam sa na chvíľu k milým Slovenkám.

Pokračovať v čítaní