cart 0 položiek za 0,00 €
Nákupný košík
Váš košík je prázdny.

Teniskové nemocničné príbehy

Zdravie si prajeme viac ako šťastie, no keď chvíľočku šťastie chýba, športovec sa ocitá v nemocnici. Snažím sa životom prebehnúť bez ujmy na zdraví, no náhoda je rýchlejšia, takže ma niekedy dobehne a zrazí k zemi.

Ruku som si 9 rokov dozadu zlomila na bicykli, no namiesto v tretrách to bolo v teniskách. Nebola som totiž na tréningu ale som sa len premiestňovala na kávu do mesta s kamoškou.  Na mojom olovenom favorite nešlo brzdiť len tak z ničoho nič a do cesty po hlavnej mi zrazu vošli dvaja chalani na bicykloch. Samozrejme som to mala dole kopcom dobre rozbehnuté (a ako vždy som nestíhala). Zrazu predo mnou cyklista. Očný kontakt face to face, čas sa na sekundu zastavil. Uhnem doľava v posledný moment a presne v ten istý moment uhol on na rovnakú stranu. Rana ako z dela, rozmetalo nás to po okolí.
Chlapci boli asi v pohode, lebo ma rýchlom oprašovali a ospravedlňovali sa. A tak som absolvovala kávičku so špinavými kolenami a v kamoškinom tričku. Na ruku, ktorá ma akosi čudne pobolievala som si dala chladený obklad v podobe fľaše coca-coly.
Už večer som sa rozklusávala podivným spôsobom, držiac si ruku v druhej ruke. Rozklusať som sa musela, keďže na druhý deň sme odchádzali na Majstrovstvá Slovenska v triatlone. Išli sme chvála Bohu deň dopredu aj s kamarátmi, z ktorých jeden mal známosti v nemocnici a tak v aute pekne nabalenom bicyklami, neoprénmi a všetkými ostatnými potrebnosťami mu vravím, či to rezneme cez nemocnicu aby mi pichli čosi proti bolesti.
Doktor nemal problém ale vraví, že röntgen najprv. Načóóó, veď zlomené to nemám. A z röntgenových dverí putujem rovno do sádrovne. Priateľ sediaci v aute, sa smial asi až do Bratislavy. A na druhý deň som mohla na seneckých jazerách jazdiť na doprovodnej motorke spolu s organizátorom, ale to mi zdvihlo môj dlhý nos len na chvíľu. Ja naozaj neznášam sa len pozerať ako iní športujú.

Podobne zábavne som si pomohla prekonať strach z nešportovania kvôli plánovanej operácii kolena. Rozkaz znel jasne: keď sa po zranení zahojí koleno, v preplnenej termínovke operácií sa pre mňa nájde miestečko (chirurg koleniar sa v basketbalovom družstve hodí za tímového lekára najviac), ale nesmiem sa nijako poškriabať ani inak zraniť na operovanom kolene. Pre mňa jasný príkaz ísť na víkendový cyklovýlet na chatu do Štiavnice, pred nedeľným nástupom do nemocnice. V nedeľu na obed sme sa vracali v dobrej náladičke a začali sme sa zábavne obiehať v zjazdoch. Môj posledný obeh priateľa a víťazný pohľad v štýle „na mňa nemáš, pche“, sa mohol skončiť buď v zvodidlách alebo na zemi. Vybrala som si druhú možnosť. Mala som samozrejme oblečené len krátke tielko, aby ma opálilo a tak ma cestný lišaj skutočne poriadne opálil nielen na lakti, boku ale aj chrbte. A na kolene, našťastie na druhom, nie na tom, čo mi mali operovať.
Doma som sa nepriznala, doktorovi áno a tak ma najlepší chirurg koleniar po plastike predného kolenného väzu na operačnom stole pekne obrátil a okrem zašitia boku mi aj vyčistil chrbát nejakým pravým lekárenským šmirgľom. Koleno ma hneď bolelo menej keď ma boleli aj iné časti tela a mať prilepený vankúš na mokvajúcom chrbte sa nezažije každý deň. Keď pôjdete z Banskej Štiavnice smerom do Bystrice, spomeňte si na mňa na mojej „zákrute smrti“. Určite ju spoznáte a nemusím ani vravieť, že je nad Banskou Belou..
Posledný môj nemocničný zážitok bol pôrod pred rokom. Keďže pôrod bol plánovaný a ja som si ráno ešte zabicyklovala (po stojačky a super pomaly aby Ste si nepredstavovali šport) 30 minút na trenažéri, mohla som ísť do pôrodnice relatívne v klídku. Škoda len, že som si dala kávu a z vyvolávačky som všetkých rad radom ovracala..ale to je vtipné len v amerických filmoch. Skôr to píšem, lebo sa fakt ospravedlňujem celému fantastickému personálu Nemocnice v Bánovciach. Upokojovali ma, že je to normálka..musela som si kvôli tomu ale prezliecť manželove šťastie a úsmev nosiace tričko s indiánom (náčelník Rudé péro). Pobehovala som teda vo finisherskom tričku z Powermanu Malajzia. A po pôrode, k čomu sa radšej vyjadrovať nejdem (iba jedným:  „Muži máte fakt šťastie tak si to vážte!“), som vkĺzla rovno do kojeneckého pyžama a stala som sa zodpovednou matkou..

Pevne verím, že šťastíčko ma neopustí a ja sa nemocničnému prostrediu vyhnem veľkým oblúkom. Vám prajem presne to isté.